Keď som začínal svoju pracovnú kariéru stáli sme s mojim starším kolegom pri rysovacej tabuli./Pre mladšie ročníky-rysovacia tabuľa,slengovo „prkno“,je zariadenie,pri ktorom konštruktéri a projektanti nadobúdali kŕčové žily,vyššie dioptrie a napriek všetkým okolnostiam na nich vznikalo veľa dobrých technických riešení./Na moje otázky k výrobku,ktorého projekt sme hodnotili,ma kolega poučoval,že najlepší dielec je ten,ktorý tam nie je.Nebude sa kaziť,nevyžaduje žiadnu údržbu.
Určitou,za vlasy pritiahnutou analógiou,možno povedať,že najlepší štátny podnik je ten,ktorý nie je.Netreba sa oň starať.Presnejšie,štát sa nemusí starať.A pretože najhorším gazdom je štát,treba všetko,čo sa len dá,privatizovať.Toť jednoduchá filozofia,z ktorej pri snahe súčasnej vlády sprivatizovať zbytky štátneho vyplýva,že sme si zvolili zlých gazdov.Teda,aspoň čo sa týka vzťahu k štátnemu.Predpokladám,že vo vzťahu k svojmu súkromnému je ich postoj celkom iný.
So záujmom sledujem vyjadrenia zainteresovaných k pripravovanej privatizácii teplární.Nie žeby som mal záujem sa tohto určite lákavého aktu zúčastniť,ale filozofia argumentov je prinajmenšom technicky nezdôvodniteľná a provokujúca.Teplárne už zo svojej podstaty nemôžu byť stratové.Napriek cenovej regulácii a všetkým naozajstným aj pseudookolnostiam.
Skúsme si predstaviť,čo urobí prípadný nový majiteľ niektorej z teplárni.Hneď ako mu to umožní zákon,prepustí aspoň tretinu zamestnancov. Tým dňom spôsobí problém štátu.Tomu štátu,ktorý sa chcel problému zbaviť,aj sa ho zbavil,akurát mu pribudol ďalší,vo forme nových nezamestnaných.Že ich nemáme málo,o tom snáď netreba diskutovať.A že v štátnych podnikoch je prezamestnanosť,o tom tiež nemusíme.Keď hovoríme o efektivite,určite stojí zato pristaviť sa pri „celozávodnom výbore strany“.Tento termín známy z obdobia pred rokom´89,je v podstate aktuálny aj dnes.Premenovaný na rôzne dozorné rady a pod.Je to orgán,ktorý je zložený z členov strany,akurát nie jednej,z viacerých.Ale koaličných.Teda ťahajúcich jedným smerom,s povinnosťou poslúchať tých,ktorí ich tam nominovali.Ich prínos pre podnik je samozrejme jedno velikánske mínus a záujem jediný,koľko si dokážu uhryznúť zo spoločného koláča.Ešte aj v porovnaní s tým bývalým výborom pôsobia trápne.V tom niekdajšom totiž sedeli ľudia,ktorí v tom podniku pracovali a vedeli aspoň kde je podnikový bufet.Tí terajší neraz vedia len to,z ktorej banky majú očakávať apanáž.
Krokov pre „normalizáciu“ podnikov je určite viac a zamýšľať sa nad nimi by mali tí,ktorí sa uchádzali o dôveru a aj ju dostali.Niečo predať je v podstate najjednoduchšie.Hlavne keď som to dostal zadarmo.V takom prípade je obchod vždy „efektívny“.Keď sú s nim spojené aj provízie,aj veľmi lákavý.A že pri predaji zaujímavých objektov sú aj provízie zaujímavé,nepochybujme.
Napriek trochu „odľahčenému“ začiatku tohto článku si myslím,že zbavovať sa aktív štátu skôr,ako sa urobia všetky kroky pre ich ozdravenie a efektívne využívanie,nesvedčí o mimoriadnych schopnostiach.Privatizácia by mala byť posledným krokom po vyčerpaní všetkých ostatných možností. Len čo s tým,keď provízie pri predaji zaujímavých objektov sú také zaujímavé a podobná šanca sa už v budúcnosti nemusí opakovať.Čo keď nás už viac nezvolia?